Naivná predstava by mohla byť spojená s určitou idylkou.Spokojnoť v práci,priatelia,rodina a pes na zahrádke.Ale takto to ako vieme nefunguje a podľa mňa je to aj dobre.Všetko čo dostaneme príliš ľahko a bez problémov si nevieme vážiť a ceniť tak ako "úspechy" dosiahnuté tvrdou prácou a určitou šikovnosťou,či miernym riskovaním.A samozrejme,ak by bolo všetko na svete príliš jednoduché bola by to tu nuda.
Aj keď neviem definovať šťastie viem iste, že je na dosah ruky každému.
Čo nám teda bráni byť šťastný? Je to náš sused čo nás nemá rad,kolegovia v práci čo šplhajú po našom chrbte, systém ktorý nám podráža nohy pri každej príležitosti?
Nie.
Sme to práve my sami.Tak ako je šťastie individuálne je aj cesta k nemu pre každého iná a predsa vždy tá istá ako spieva Jožo Ráž.
Sme to práve my kto stojí medzi nami a šťastím.Naša neskúsenosť,niekedy neochota prekonať prekážky ale najväčší problém je strach.
Mať strach pred štastím? Čo je toto za blbosť? Musíme si však uvedomiť, že najkrajšia vec na svete je cesta k cieľu.Keď dosiahneme cieľ zrazu sú všetky očakávania preč a nastáva realita.Môže nás zaskočiť a utekáme od nej preč naspäť na začiatok cesty kde žijeme v ilúzii o svojom budúcom ciely.
Preto ak už ste svôj cieľ dosiahli,nebojte sa, rozkukajte sa najprv okolo, spoznajte okolie , zamyslite sa a neukvapujte sa, aby ste pri potenciálnej novej ceste nemuseli so sebou ťahať veľký kameň s nápisom "Ale čo ak ...".
Ak ste už na ceste,nebojte sa vykročiť aj na cestičku, ktorá nie je práve najistejšia.Urobte krok k vášmu šťastiu ešte dnes,ale nebežte za ním.Mohli by ste minúť dôležitú odbočku.